Mám 38 rokov a mám 14 rokov priateľa (45 rokov). Začiatky…klasika, clovek nič nerieši a má ružové okuliare. Aj po tých rokoch spolu nebývame…jasne, chodím k nemu domov, mám tam veci, trávim tam čas, ale vždy sa vrátim k sebe. Mám dcéru a nechcela som ju „vytrhnúť“ z miesta bydliska. On býva v dvoch generačnom domčeku so svojou mamičkou, s ktorou mám pekný vzťah. Keď sa rozchádzal so svojou ex priateľkou, zveroval sa mi, ako spí na gauči, ako sa na nej nemôže pozrieť, ako s ňou vôbec nehovorí…. A ja som si hovorila „klasika rozchodu“. Lenže teraz, po tých rokoch, nastalo obdobie, keď som bola u neho dlhšiu dobu, skúšame spolu bývať, pretože už mám dcérku na intru.
A on sa správal úplne rovnako. Spal na gauči, nehovoril, nevšímal si ma. Jednoducho úplne rovnaký vzorec, ako so svojou ex priateľku . A to napríklad len preto, že som povedala svoj názor, ktorý sa mu nepozdával. Už počas vzťahu som pozorovala rysy, kedy sa nikdy neospravedlnil, všetky chyby pretočil na mňa, nikdy nechcel počuť kritiku, pretože on je najlepší. Jeho „úžasná“ vlastnosť je, po konflikte, „nehovoriť a neozvať sa“. Bez vysvetlenia, bez ničoho, sa dokáže na dni „odmlčať“ a potom sa objaví a robí, že nič nechce riešiť. Prečo by to robil, on predsa všetko robí správne. Reči typu „Mám ťa istú“ sú u neho celkom bežné.
V spoločnosti často znevažuje môj názor, napokon robí to aj v súkromí. Moje starosti sú podradné a netreba ich vôbec riešiť, podľa neho. Došlo to teda tak ďaleko, že sa mu už nezverujú… Rád sa pozerá, ako ma muži pozerajú, akoby so mnou chválil (som športovec, vysoká, dlhovlasá, príťažlivá … keď to posúdim podľa okolia, ako mi muži nadbiehajú). Navyše som absolútne sebestačná, finančne si vystačím úplne sama a mám sa dobre. Posledné dva mesiace mám veľmi ťažké obdobie, pred dvoma týždňami to vygradovalo a ja som čakala nejakú oporu. Katastrofa.