Veľa ľudí si zadefinovalo šťastie ako niečo, čo sa nedá len tak svojvoľne dosiahnuť. Mnoho z nás sa pýta: „Čo mám robiť, aby som bol konečne šťastný? Za akých podmienok to možno dosiahnuť?“ Čo musí človek urobiť preto, aby bol skutočne šťastný? Je to niečo ťažké, čo sa nám podarí len na sklonku života, alebo vôbec? Dá sa povedať, že nie. Šťastní môžete byť v každej chvíli od narodenia až po smrť. Ukážeme vám, ako na to. Šťastie a radosť patria k nehmotnému bohatstvu – to znamená, že sa nedajú kúpiť. Niektorí by tomuto tvrdeniu mohli oponovať; ak im však na dosiahnutie psychickej pohody stačia len peniaze na účte a hodnotný majetok, o niečom to predsa len svedčí. Ďalšia skupina ľudí si vo svojej mysli predstavuje šťastie ako niečo, na čom sa musí tvrdo pracovať. Ak im to náhodou nevychádza a sú zo svojho snaženia vyčerpaní a nervózni, ihneď si začnú zúfať. V skutočnosti je to s radosťou oveľa jednoduchšie ako si väčšina z nás myslí. Skutočné šťastie je umením. Kedysi som počula takúto vetu: „ Byť skutočne šťastný znamená to, že sa viete tešiť aj z malých vecí.“
Takže keď sa poteším, ak mi napríklad niekto daruje kvietok, som na ceste k tomu, aby som bola šťastná? Svojím spôsobom áno. Ešte ďalším prípadom je radovať sa v súžení. Nedať sa ničím rozhodiť a vždy sa pozerať pozitívne do budúcnosti. Ak si človek nezúfa a cíti radosť aj vtedy, keď sa v živote potýká s jednou katastrofou za druhou, dalo by sa povedať, že je skutočne šťastný. Takáto schopnosť sa zvyčajne dosahuje dlhšiu dobu a chce to cvik. Mohli by sme vziať príklad z detí. Tie sa mi javia ako všeobecne veselé stvorenia, ktoré dokážu výskať od radosti za každú maličkosť. Tešia sa z toho, že sa majú s kým hrať, že sa rodičia vrátili z práce, ale aj z toho, že je daždivý deň a oni môžu opäť skákať do mlák. Celé detstvo je veselé a plné usmievavých zážitkov. Je šťastné. Prečo? No preto, že deti sa dokážu radovať aj z úplne banálnych vecí. A presne takúto zručnosť sa znova musíme naučiť aj my. My, dospeláci, ktorí častokrát nechápeme dôvod ich úsmevu, pretože drobnosti pre nás nemajú takú vysokú hodnotu ako pre ne. Možno by sme mali aj viac ceniť niektoré veci, ktoré sa pre nás stali už samozrejmosťou. Stačí začať úplne jednoducho. Na prechádzke vonku si môžeme viac všímať krásy prírody a načúvať šumu lesa. Len tak stáť, zatvoriť oči a na chvíľu sa nechať uniesť všetkými zvukmi naokolo.
Usmiať sa, keď nám na ruke pristane lienka alebo nádherný motýľ. Predsa len, tie naše lienky sedembodkové je v našom prostredí vídať čoraz menej. Ak vám teda namiesto nej na ruku sadne lienka ázijská, úsmev vám možno aj zhasne – oni totižto niekedy hryzú. Patrilo by sa aj poďakovať, ak pre vás niekto spraví drobný skutok, alebo aj viac – odhodlať sa spraviť niečo dobré sám. Je vedecky dokázané, že z darovania máme oveľa väčšiu radosť ako z prijímania. Urobiť niekomu radosť vyčarí radosť v srdci aj vám, uvidíte. Nie ste predsa šťastní, keď vidíte, ako si vaše ratolesti rozbaľujú vytúžené darčeky a pritom rozdávajú úsmevy na všetky strany? Smútok z prázdnej peňaženky sa na chvíľočku stratí. Môžete sa začať venovať aj nejakej dobrovoľníckej akcii bez nároku na odmenu. V živote treba vedieť robiť veci aj zadarmo. Budete sa tešiť, že ste práve vy mohli pomôcť človeku v núdzi, pre ktorého aj malé gesto môže znamenať naozaj veľa. Hoci je receptov na šťastie viacero, radosť z maličkostí a všedných vecí je asi takým základom. Niekedy stačí len oživiť v pamäti naše detstvo, kedy nám nič nechýbalo a vedeli sme sa tešiť zo všetkého. Práve to je kľúč ku šťastiu – učiť sa byť radostný a vďačný za každú jednu vec, ktorú v živote máme. Aj za tie zlé. Veď aj oni na niečo slúžia. Učme sa od detí. Keď sme boli šťastní vtedy, dokážeme to predsa aj dnes.
