S partnerom sme spolu 10 rokov, je nám vyše tridsať. Máme dve malé deti. Som na materskej a teda všetok čas trávim doma s deťmi a domácností. Ide o to, že priateľ je hrozne nevybláznený, stále by niekam chodil, bavil sa, akcie, kluby, kamoši, krčma. Len mi to vždy oznámi a ide. Väčšinou teda príde v ranných hodinách dosť posilnený (alkohol a viem, že aj niečo iné…) Ja vstávam k malému 4-5x za noc a nemôžem vydržať to, keď príde v takom stave a ľahne si vedľa mňa a začne chrápať. Lenže druhý deň vyspáva až do obeda a ma to jednoducho štve, potom vstane, dá si sprchu, naje sa a až uspokojí všetky svoje potreby, potom ho zaujímajú iné veci. A keď nie je čo robiť, ide si zase ľahnúť.
Keď začnem debatu, že opäť prišiel ráno a vyspáva, tak to všetko obráti proti mne a začne mi nadávať, nech sa spamätám, čo stále riešim, že to prehraním, že som ako fúria atď. Toto je víkend čo víkend a ja mám pocit, že ďalší a ďalší víkend už nezvládnem. Niekto by si povedal, že riešim malichernosti, ale keď toto človek zažíva každý víkend a sám sa nemá ako odreagovať, tak sa to nedá dlhodobo tolerovať. A ja sa naozaj momentálne nemám ako odreagovať, bez malého neurobím nič. Neznášam víkendy, je to pre mňa trápenie.
Ten môj kalich trpezlivosti už pretiekol. Skúšala som s ním hovoriť po dobrom aj po zlom, chcela sa rozísť, ale s ním to nehlo. Fakt už som vybavená. Myslela som, že sa napríklad po narodení malého zmení, ale je to presne naopak. Je to čím ďalej horšie a horšie a ja už nemôžem. Nebaví ma to a zle to psychicky znášam. A čo je na tom vlastne to úplne najhoršie – jemu je to zrejme úplne jedno, ako mi je, pretože inak by sa správal inak. Lenže on sa so mnou nechce ani baviť. Ani privát sex Košice nemáme. Sex sme spolu nemali už aj tak minimálne rok. A ja si začínam hovoriť, či náhodou niekoho nemá, nepodvádza ma, alebo niečo také.